Výstava PRIEVIDZA CITY/SI TY



Lorem ipsum dolor sit amet 22. 7. 2013 08:19

Už pri zakladaní Art galérie mesta Prievidza v októbri minulého roka si jej prevádzkovatelia predsavzali prezentovať v nej rôzne podoby  kultúrneho dedičstva mesta, na území ktorého je zriadená. Kultúrnym dedičstvom dokladujúcim podoby tohto mesta v novších historických obdobiach je aj dokumentárna fotografia – médium, hodnota ktorého plynúcim časom narastá. Nielen preto, že nám umožňuje nostalgické návraty do minulosti, ale hlavne preto, že zachytáva  konkrétnu vizuálnu podobu  námestia, ulíc a domov tak, ako sa v toku času menila, alebo i celkom strácala zánikom jednotlivých lokalít a objektov.

Najmä v druhej polovici minulého storočia, keď bola Prievidza v záujme budovateľských aktivít vystavená až masívnemu búraniu starých objektov, sa prudko menila jeho tvár – metaforicky povedané – strácala nielen svoje vrásky, ale do veľkej miery aj svojho génia locí. Tak sa vytratila veľká časť pôvodnej Moyzesovej, či Piaristickej ulice s jej obchodíkmi, Dlhá ulica s remeselnými domčekmi, synagóga na Košovskej ulici, mestský pivovar na Sihoti, či prvý poschodový dom v Prievidzi, príznačne nazvaný Nebo. So zemou boli zrovnané aj  záhradné domčeky v časti zvanej Piesky so Schütanczovou záhradou - miestom povestných majálesov a zábav vtedajšej mládeže.

Práve tam – v jednom zo záhradných domčekov  pred 95-imi rokmi uzrela svetlo sveta pani Margita Schütanzová.  Jej budúci manžel  Ján Mečiar  sa – vtedy už štvorročný -  tmolil pod nohami svojich rodičov v jednom z remeselných domčekov na Dlhej ulici. Obaja sa narodili ešte za Rakúsko-uhorskej monarchie, obaja svoju mladosť, keď sa im všetko do vedomia vpečaťovalo  s citlivosťou filmu, prežívali  v medzivojnových  a vojnových rokoch.

Ona – dcéra prvého  starostu mesta po vzniku ČSR, neskôr hostinského a majiteľa hotela Koruna na námestí, kde sa jedlo výhradne strieborným príborom a kde sa schádzala elita mesta, sa takto  ocitla v centre jeho spoločenského diania. Všetky  jeho vtedajšie vymoženosti  boli doslova v susedstve na námestí či priľahlých uličkách – Mestský dom, kino Slávia vo dvore rovnomenného hotela, Fogeltonov, či Bienenstockov obchod, mäsiarstvo a reštaurácia Ďurčányiho,  klampiarstvo Löwyho, Kramerov fotoateliér, krajčírska dielňa Vestenického, Živnobanka, ktorej šéfoval poslanec Klimko, lekáreň Tibora Galu a takto by sme vo vyratúvaní mohli pokračovať. Z rodného mesta sa vzdialila až za vzdelaním, keď študovala na Škole pre ženské povolania v Martine. Škola ju obohatila nielen o nové poznatky a praktické zručnosti, ale aj o stretnutia s takými významnými osobnosťami,  akými boli maliari Miloš Bazovský, Janko Alexy či Zolo Palugay.
 
Svoj osobný život však spojila s Jánom Mečiarom po tom, ako sa zoznámili práve v spomínanej Schütanczovej záhrade, kde bolo nielen tanečné pódium, ale aj kolkáreň a tenisový kurt. Jej Janko tam vtedy ako šikovný hudobník v hre na husle vyhrával s  hudobnou kapelou. Už vtedy mal tento vyštudovaný učiteľ okrem hudby množstvo ďalších záľub – šport, turistiku, fotografovanie.

Práve plody posledne menovanej záľuby máme možnosť dnes  vnímať a oceniť. Ján Mečiar od mladosti ako prievidzský  lokálpatriot zbieral, či vymieňal fotografie a pohľadnice svojho rodiska a stále viac do tejto zbierky prispieval vlastnou fotografickou činnosťou. Systematicky  snímal jednotlivé lokality mesta – od námestia, cez priľahlé uličky až po jeho okrajové časti  a panoramatické zábery  naň. K mimoriadnej aktivite ho opakovane vyburcovali plánované masívne a často necitlivé asanácie budov v 50-tych až 70-tych rokoch. Vždy predtým, než demolačné čaty naplnili svoje smutné poslanie, ho bolo možné vidieť v blízkosti objektov určených na odstrel – často doslova na strechách blízkych domov, keď na celuloidový pás svojej Exacty zaznamenával ich posledné dni, či hodiny. To všetko popri profesii mimoriadne obľúbeného učiteľa – učil prírodopis a telocvik  na viacerých prievidzských i mimoprievidzských školách – na Mariánskej, v Hradci, v Cígli, naposledy na základnej škole v Nedožeroch-Brezanoch.

Po jeho smrti v roku 1993 manželka našla v zásuvkách až  cca 1200 fotografií, ktoré začala systemizovať s precíznosťou jej vlastnou. Uplatnila pritom svoje pozoruhodné znalosti mesta – nielen  dobových názvov ulíc a domov, ale aj rodín, ktoré v nich žili. Každú fotografiu či pohľadnicu označila na zadnej strane s údajmi miesta i roku, z ktorého pochádzali. Tematicky, podľa jednotlivých lokalít,  ich zaradila do albumov. Vykonala tak záslužnú prácu, vďaka ktorej sa pre ďalšie generácie zachovala podoba mesta z jednotlivých období jeho novšej histórie - zhruba od roku 1900.

Dnes, keď si toto mesto pripomína 900 rokov od svojej prvej písomnej zmienky a 630 rokov udelenia mestských výsad, aj ona sama má dôvod na oslavu – tým skôr, že sa spája s pripomienkou jej vzácneho jubilea – 95 rokov života, ktorého sa dožíva 19. júla 2013. Aj preto  Artgaléria mesta prvý ročník výstavy pod názvom „Prievidza-City“ venuje  prezentácii jej zbierky, vzdáva tak hold  svojej rodáčke a vyhlasuje  pre fotografov ďalší ročník rovnomennej výstavy, ktorá sa uskutoční v rovnakom čase v budúcom roku a bude zameraná na fotografie súčasného života mesta.


Info servis

Blížiace sa podujatia

Pohotovostná lekáreň

Rozpis nie je k dispozícii.

NAŠI PARTNERI


Mediálni partneri