Prievidžanka so zlatom v hrdle



3. 11. 2017 14:45

Niekde som čítal, že náš život je ako rozpísaný list. Píšeme do prítomnosti, čím tvoríme minulosť a jej prostredníctvom aj odkaz pre budúcnosť. Sme tvorcami vlastného príbehu, ktorý dáva zmysel nášmu pozemskému bytiu, pričom až čas ukáže jeho pravú hodnotu a význam. Príbeh Anny Kajabovej-Peňáškovej, ktorá sa v týchto dňoch dožíva významného jubilea, je samostatný originál hodný pripomenutia.

Tí starší ju poznajú a radi si na ňu spomenú, tí mladší by ju mali spoznať, a preto som sa rozhodol im ju priblížiť aspoň v základných obrysoch. O jej nádhernom hlase múdri ľudia kedysi povedali: „Krásne sfarbený, technicky dokonale ovládaný soprán je schopný vyjadriť každý citový odtieň, od mäkkých, lyrických melódií až po dravé, dramatické pasáže, vyžadujúce veľkú priebojnosť tónu.“ Keď po prvý raz zaznel – bolo to vo štvrtok 28. októbra 1937 v Prievidzi – mal ešte ďaleko od toho neopakovateľného lyrického sopránu, ktorým si získala srdcia mnohých milovníkov opery.

Jej otcom bol gymnaziálny profesor Vojtech Peňáška. Nepochádzal síce z Prievidze, ale s Prievidzou bol úzko zviazaný väčšinu svojho života. Navštevoval tu Kráľovské katolícke gymnázium spravované piaristami, na ktorom 3. mája 1919 zložil skúšku dospelosti. Na vysokú školu nastúpil až o dva roky. Najskôr začal študovať ako mimoriadny poslucháč na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, no po absolvovaní prvého semestra sa stal riadnym poslucháčom Prírodovedeckej fakulty Masarykovej univerzity v Brne. Po zložení predpísaných profesorských skúšok sa 1. decembra 1931 stal „spôsobilým vyučovať prírodopis a zemepis na vyšších stredných školách s československým jazykom vyučovacím“. Nevyhol sa osudu mladých profesorov, ktorých z úradnej moci prekladali z jedného učiteľského miesta na druhé. Vďaka tomu ho osud zavial až do Bardejova, kde sa zoznámil s pôvabnou, o štrnásť rokov mladšou Oľgou Millyovou, dcérou tamojšieho učiteľa a organistu. Zosobášili sa 18. júla 1934 v miestnom Kostole svätého Egídia. No ich prvé dieťa – dcéra Mária – uzrelo svetlo sveta v roku 1935 už v Nových Zámkoch, kam ho zakrátko preložili. Nehodlal tu zostať natrvalo, chcel sa vrátiť do Prievidze, kde žila jeho matka. Pri prvej možnej príležitosti požiadal o miesto definitívneho profesora na Československom štátnom reálnom gymnáziu Fraňa Sasinku, ktoré vzniklo zoštátnením toho, na ktorom kedysi maturoval. Oficiálne ho získal rozhodnutím Ministerstva školstva a národnej osvety 21. augusta 1935, ale „službu nastúpil“ až 1. septembra 1936. V Prievidzi uzreli svetlo sveta jeho ďalšie tri dcéry – Anna (1937), Magdaléna (1940) a Klára (1942).

Na rozdiel od otca, ktorý sa do Prievidze vrátil, Anna po maturite na tunajšom gymnáziu v roku 1954 svoje rodné mesto opustila, aby šla za svojím snom. A tým bolo štúdium spevu. Najskôr na Štátnom konzervatóriu v Bratislave a následne na Vysokej škole múzických umení. Jej učiteľom sa stal Janko Blaho, prvý slovenský profesionálny operný spevák a významný hudobný pedagóg, ktorý viedol katedru opernej produkcie a ktorý sa ujal úspešného rozvoja jej nevšedného speváckeho talentu. Pravdou je, že už počas svojich konzervatoristických štúdií patrila ku speváčkam, o ktorých sa hovorí. Nečudo, že už v druhom ročníku na vysokej škole si jej nadanie povšimlo vedenie Slovenského národného divadla a ponúklo jej pohostinské naštudovanie úlohy Parasie v komickej opere Soročinský jarmok od Modesta Petroviča Musorgského. Tento debut jednoznačne potvrdil javiskové ambície mladej umelkyne, jej hlasové danosti a umeleckú perspektívu.

Začiatkom sezóny 1960/1961 sa stala sólistkou bratislavskej opery. Jej jasno a svietivo znejúci lyrický soprán sa plne uplatňoval najmä v náročnom klasickom repertoári. Mimoriadny úspech dosiahla v titulnej úlohe Sedliakovej dcéry (Múdra žena), ktorou sa zaradila medzi protagonistov SND a stala sa jednou z najčastejšie obsadzovaných sopranistiek šesťdesiatych rokov. V tomto období vytvorila svoje najzávažnejšie spevácke kreácie v dielach Don Giovanni, Veselohra na moste, Rodina, Čarostrelec, Orfeus a Eurydika, Sen noci svätojánskej, Turandot, Bohéma a v mnohých iných. Ako operná speváčka hosťovala s Laternou magikou v Hoffmannových rozprávkach v New Yorku i v Moskve, ako koncertná umelkyňa sa predstavila s poprednými orchestrami doma i v zahraničí (Taliansko, Francúzsko a i.). Vystupovala v televízii, v rozhlase, nahrala niekoľko gramofónových platní a tradičnú vysokú kvalitu slovenského operného spevu prezentovala na viacerých medzinárodných festivaloch. Na jednom z nich v Riu de Janeiro zažiarila medzi plejádou svetových umelcov a jej spevácke umenie bolo ocenené striebornou medailou.

Hovorí sa, že nielen prácou je človek živý. A to platí aj o Anne Kajabovej-Peňáškovej, ktorá sa okrem spevu venovala a stále venuje svojej rodine. Jej manželom je Doc. MUDr. Igo Kajaba, PhD. Zoznámila sa s ním v čase, keď jej otec bol už vážne chorý a keď sa na neho obrátila priamo ako na lekára. Veľmi skoro obaja zistili, že ich okrem iného spája aj láska k opernému umeniu, o ktoré sa jej nastávajúci manžel zaujímal už počas štúdia na Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a dokonca študoval aj spev. Zosobášili sa v roku 1964 (v nasledujúcom roku Annin otec zomrel). Ani jedna z ich dcér, napriek tomu, že dostali operné mená Aida (hrdinka z rovnomennej opery Giuseppe Verdinho) a Manon (hlavná postava opery Manon Lescaut od Giacoma Pucciniho) však nepokračuje v jej šľapajách...

Jaroslav Perniš


Info servis

Blížiace sa podujatia

Kalendár podujatí

Pohotovostná lekáreň

Rozpis nie je k dispozícii.

NAŠI PARTNERI


Mediálni partneri